Trnavčania si zaspomínali na snehulky či banánky, spomienky na Figaro sa v Trnave dedia z generácie na generáciu

V Trnave mala sladká vôňa cukroviniek takmer storočné korene a pre mnohých obyvateľov to bol nezameniteľný zážitok z detstva. Legenda trnavskej cukrovinkárskej výroby, Figaro, sa vďaka svojej bohatej histórii zapísala do pamäti viacerých generácií Trnavčanov.

Od cukríkov k symbolu mesta

Pôvodný závod na výrobu čokolády a cukroviniek založil Adolf Fischer už v roku 1907. Firma nesúca jeho meno sa postupne rozrastala a v roku 1934 dostala názov Figaro, ktorý si zachovala až dodnes.

V storočnej histórii Figara sa vyrábali desiatky výrobkov, ktoré mnohí pamätníci dodnes ochutnávajú zo spomienok. Patril sem napríklad sortiment roksových lízaniek, ovocné či mliečne karamelky, tematické dropsy, ale aj sezónne cukrovinky.

Napríklad lízanky, na ktoré miestni spomínajú ako na „nezameniteľnú vôňu“, patria ku klasike, ktorú si pamätajú staršie aj mladšie generácie. Mnohí si z nostalgie spomínajú aj na produkty ako višne v čokoláde či tradičné kokosové cukríky.

Voňali až k železničnej stanici

„Až na stanicu bolo tú vôňu cítiť, tak nejak sme si ako decká predstavovali raj,“ zaspomínal si Martin. Zuzana si vybavuje svoje obľúbené produkty: „Pamätám si Angeliku a višne v čokoláde. To nemal nikto.“

„Aj my niektorí pracovníci v stavebníctve sme mali dostatok cukroviniek a tej vône aj na rozdávanie v rodine od kolegov, ktorých manželky pracovali vo Figare,“ doplnil Ján. „Koľko som sa tých výrobkov predala, robila som v podnikovej predajni v Seredi pri Pečivárňach, škoda že sa veľa výrobkov zrušilo – boli to výborné cukríky, tyčinky alebo lízatká,“ dodáva Daniela.

„Bola som tam na brigáde a najlepšia veru. Toľko banánkov a želé som doslova zožrala, “ dopĺňa Katka, ktorá si spomína nielen na produkty, ale aj na atmosféru práce v závode. Tým len potvrdila, že Figaro nebolo len miesto výroby sladkostí, ale aj súčasť detstva mnohých Trnavčanov.

Postupne sa výroba modernizovala. V časoch druhej svetovej vojny a krátko po nej Figaro rozšírilo svoje priestory, postavilo nové administratívne budovy a skladové objekty a mechanizovalo výrobu. Napriek tomu však museli cukrovinkári často riešiť nedostatok surovín, najmä kakaových bôbov či cukru, ktoré boli dlhodobo na prídel.

Počas existencie našlo Figaro svoje miesto aj na československom trhu a niektoré produkty sa stali tradičnými aj za hranicami. Napríklad cukríky známe ako „snehulky“ vznikli koncom 60. rokov a časom sa stali nenahraditeľným.

Spomienky na Figaro sa v Trnave dedia z generácie na generáciu. Pre niekoho to bola vôňa, ktorá sa niesla ulicami už od železničnej stanice, pre iných brigády, prvé výplaty minuté na sladkosti alebo drobné radosti, ktoré si nosili domov v taškách. Figaro nebolo len fabrikou – bolo súčasťou každodenného života mesta.