FOTO: Trnavčania si zaspomínali na úzkokoľajnú železnicu Cukrovaru, bola jedným z technických zázrakov svojej doby

Trnava sa môže pochváliť viacerými dominantami, ktoré jej dodávajú nezameniteľný ráz. Jednou z nich je aj Cukrovar, kedysi pulzujúce srdce priemyselnej časti mesta. Hoci už dávno neslúži svojmu pôvodnému účelu, pre mnohých Trnavčanov zostáva miestom plným spomienok.

Na históriu tohto miesta nedávno zaspomínal aj Trnavčan Roman, ktorý vo svojom príspevku priblížil málo známu kapitolu – úzkokoľajnú železnicu trnavského cukrovaru. Tá slúžila na zvoz cukrovej repy z okolitých dedín a bola jedným z technických zázrakov svojej doby.

„Cukrovarské koľajisko a trať ponad Trnávku, ktorá viedla zhruba do polovice dnešnej Ulice T. Vansovej, rozchodu 760 mm boli vybudované v roku 1917. Následne sa začala sieť zhusťovať, rozmach nastal v prvej polovici 20. rokov,“ uviedol Roman.

Súvisiaca téma Aké to bolo kedysi v trnavskom Cukrovare? Jedli sme ešte teplé hrudy cukru, čo padali na pás, spomínajú Trnavčania

Koľaje viedli napríklad do Bieleho Kostola, Dolnej Krupej či až do Nižnej, pričom celková dĺžka siete presiahla 41 kilometrov. Zaujímavosťou je, že spočiatku sa na niektorých úsekoch využíval aj animálny pohon – vagóniky ťahali kone.

„V polovici 50. rokov zažila jedna z tratí krátke znovuzrodenie. Úsek z Ulice T. Vansovej do Kamenného mlyna bol prestavaný na tzv. Pioniersku železnicu – s parným rušňom z cukrovaru a osobnými vozňami z budúcich ŽOS Trnava. Hoci fungovala len dve sezóny, mnohým zostala v pamäti ako symbol detskej radosti a technického nadšenia,“ dodal.

So vzrastajúcou dopravou a príchodom nákladných áut sa však úzkorozchodné trate stávali zastaranými a nerentabilnými. Ich éra sa skončila začiatkom 60. rokov – posledné koľaje v Trnave zmizli v roku 1962.

Súvisiaca téma Trnavčanka objavila fotografiu Hlavnej ulice z roku 1969, u mnohých vyvolala spomienky aj diskusiu o nutnosti pešej zóny

Romanov príspevok, doplnený o historické fotografie, vyvolal medzi Trnavčanmi vlnu spomienok.
„Moja prvá robota – Trnavský cukrovar v roku 2004. Postupne ho likvidovali. V sklade sme hádzali na palety 50-kilové mechy cukru a hore na poschodiach sme zhŕňali cukor do železných vozíkov na koľajniciach,“ spomína Tibor.

„Pamätám si parnú mašinku, do ktorej ‘prihadzoval’ môj dedo Štefan Matúš počas kampane... a aj to, ako nás raz zobral previezť sa,“ pridala sa Gabriela. „Môj dedko tam stával s červenou zástavkou a lampášom,“ doplnil Juraj. „Vďaka za tie zábery, vynárajú sa mi spomienky, na ktoré človek nikdy nezabudne,“ napísala Angela.

Cukrovar tak aj po rokoch zostáva živou súčasťou identity Trnavy – nielen ako priemyselná pamiatka, ale aj ako miesto príbehov, práce a spomienok na časy, keď sa sladká vôňa cukru miešala so syčaním pary.