Trnavčania spomínajú na legendárne Balakovo, chodievali tam na kolu s citrónom, vyprážaný syr aj balkánsku zmrzlinu

Niektoré miesta v Trnave nezmiznú ani po rokoch. Stačí spomenúť názov Balakovo a v mnohých Trnavčanoch sa okamžite prebudia spomienky – na letá plné vône zmrzliny, na rozhovory pri víne, na stretnutia po futbale aj na mladosť, ktorá sa dnes zdá byť až neuveriteľne bezstarostná.

Gastrocentrum Balakovo postavila OSP Trnava v roku 1982. Nebola to budova, ktorá by ohúrila architektúrou, no mala dušu. V dolnej časti fungovala prevádzka s občerstvením – a práve tu sa podávala legendárna balkánska zmrzlina, ktorú poznali všetci. Rodiny sa zastavovali po nedeľnej prechádzke, deti si sadali na lavičky pred budovou a s napätím čakali, kedy im predavačka podá vytúžený kornútok.

V reštaurácii na poschodí sa zasa stretávali fanúšikovia Spartaka, študenti i robotníci po šichte. „Schádzali sme sa tam pred futbalom aj po ňom,“ spomína jeden z pamätníkov. „V roku 1986 si pamätám konflikt s fanúšikmi VfB Stuttgart, ktorých autobus parkoval pred Balakovom. Na štadióne bola remíza, po zápase vyhrali Trnavčania.“

Balakovo v pamäti Trnavčanov

Na sociálnych médiách sa k téme pridali desiatky komentárov. Každý z nich odhaľuje inú tvár tohto miesta – niekto spomína na detstvo, iný na priateľstvá či prvé lásky. „Tých spomienok je viac,“ píše Ivona. „V strede Balakova bol dom, kde sa narodila moja mama. Detstvo som prežila na Športovej aj na Paulínskej. A ešte jedna spomienka – do baru chodievali traja chalani, hovorilo sa im zmrzlinári. Myslím, že jeden z nich bol Barkóci. Vždy boli na tú dobu šik oblečení. Pamätá si ich niekto?“ Zuzana dodáva: „A za barovým pultom v rohu sedával Pupák, Janko Dalák... Pekné spomienky.“

Spomienky na Balakovo má aj Daniel: „Ahojte, nejaký rok 1987. Bol som dorastenec v Spartaku. Dole bol bar, hore reštaurácia. Chodili sme tam na Pepsi s citrónom a tajnú cigu. Bol tam taký jeden stôl napravo vzadu, taký výklenok. Odtiaľ bol prehľad, keby išiel trénerko. Bol som tam skoro každý deň.“

Na Balakovo s úsmevom spomína aj Stanislava: „Praxovala som tam v rokoch 1988 až 1992 v reštaurácii. Ako študenti sme sa tešili na vypražený syr, opekané zemiaky a tatársku omáčku.“

Každá z týchto spomienok skladá obraz miesta, ktoré síce už dávno zmenilo podobu, no zostáva pevne zapísané v pamäti Trnavčanov.

Balakovo nebolo len budovou, bolo symbolom doby. Miestom, kde sa stretávali generácie, kde sa rodili priateľstvá a kde aj obyčajná zmrzlina chutila o niečo lepšie než inde.